Uspávanie dieťaťa raného veku

Sociálne vhodnému správaniu sa dieťa učí postupne a vlastným tempom, ktoré treba rešpektovať. K sociálnemu správaniu patria i predspánkové rituály, zaspávanie i spanie samotné. Zaspávať samostatne bez prítomnosti rodiča sa musí dieťa postupne naučiť. Aj to je súčasť podpory separačného procesu a nárastu autonómie dieťaťa. V tomto citlivom prechodnom čase medzi bdením a spaním je dieťa obzvlášť citlivé a je potrebné sa vyvarovať radikálnych riešení.

Zdôrazňujem, dieťa sa aj tomuto správaniu musí naučiť. Nácvik prebieha pomaly, v pozitívnej podpornej atmosfére. Sledujúc reakcie dieťatka na krátke vzdialenie sa rodiča nám dáva tušiť, ako zvláda neprítomnosť vzťažného dospelého, na ktorého bolo zvyknuté pri zaspávaní.Dôležitým faktorom je aj dostatočná unavenosť dieťaťa, aby sa mu vôbec chcelo zaspať.

Do postieľky je vhodné vložiť mäkkú hračku, nedráždivých farieb, bez zbytočného stimulačného vzoru, oblých tvarov. Niekedy postačí kúsok mäkkej látky, či plienky. Unavenú myseľ dieťaťa možno vhodne zamestnať aj ticho znejúcou pokojnou hudbou. Ak dieťa plače, treba skontrolovať či má zabezpečené všetky bazálne potreby (jedlo, teplo, sucho, mäkko). Následne je dôležité vrátiť sa k nemu a ubezpečiť ho svojou prítomnosťou, hladkaním, spievaním, že všetko je v poriadku a zase skúsiť po chvíli odísť.

Celý tento proces musí nasledovať potreby dieťaťa. Zásadne odmietam zastaralé povery, že dieťa treba nechať vyplakať s vysvetlením, že ono ho to naučí a "prečistí si dobre pľúca". Práve naopak. Dieťa nám plačom vždy niečo dôležité komunikuje a nemali by sme to ignorovať. Ak sa dieťa bojí samoty, tmy, treba to rešpektovať a privykať ho len veľmi pomaly sledujúc jeho prežívanie. Vek, kedy to dieťa zvládne je veľmi individuálny.

Postupne si rodičia spolu s dieťaťom vybudujú celkom jedinečný spôsob či rituál ukladania sa na spánok, pri ktorom sa všetci budú cítiť v pohode. A o to vo výchove malého dieťaťa ide najviac. Aby bolo v pohode.

Koncepcia OpenPlay