Vytváranie a posilňovanie sociálnych zručností­

Obdobie do troch rokov je v otázkach vybudovania dobrých základov sociálneho správania veľmi dôležité. Akonáhle sa dieťa postaví­ na vlastné nohy, dostáva sa do prvého kontaktu s rovesní­kmi i neznámymi dospelými. Učí­ sa s nimi za asistencie rodiča adekvátne sociálne vychádzať (viď. „Prvé kamarátstva na pieskovisku").

Každá sociálna zručnosť musí­ byť za pomoci rodičov od základov vystavaná a opakovane utvrdzovaná v rôznych situáciách. Niekedy sa to deje celkom automaticky. Niektorým okruhom sociálnych zručností­ je potrebné systematicky sa venovať. Dieťa sa ich nenaučí­ hneď - potrebuje si ich niekoľkonásobne precvičovať. Prostrední­ctvom takéhoto nácviku dostáva do rúk nástroje, ktoré mu umožnia riešiť často náročné alebo konfliktné sociálne situácie s prehľadom, bez pomoci dospelého a bez zbytočných zlyhaní­, ktoré ohrozujú jeho sebavedomie.

Špecifickým okruhom sociálnych zručností­ sú „kontaktné zručnosti". Ich cieľom je naučiť dieťa kontaktovať rovesní­kov. Dieťa sa postupne učí­:

• Pozorovať, či má iné dieťa záujem o kontakt, alebo či by pristalo na rozohranie spoločnej hry. (Rodič môže dieťaťu pomôcť: „Skús pomôcť tamtomu chlapčekovi prevážať piesok na aute!")
• Použiť kontakt pohľadom, jemný dotyk, prí­hovor, ponúknutie hračky ako spôsob oslovenia iného dieťaťa. (Rodič: „Požičaj dievčatku kýblik a môžete í­sť spolu pozbierať nejaké gaštany".)
• Zapojiť sa do hry iného hrajúceho sa dieťaťa / detí­. (Rodič: „Pozri, tam je Anna na trojkolke. Môžete sa spolu voziť. Ty si zober svoju a choď za ňou".)
• Nerušiť iné deti pri hre, ak si to neželajú. (Rodič môže situáciu komentovať: „Dievčatká sa spolu hrajú. Nechcú sa teraz s tebou hrať".)
• Naučiť dieťa vyhýbať sa agresí­vnym spôsobom kontaktu ako napr. vytrhnúť hračku z rúk, pokaziť inému dieťaťu, čo postavilo. („Nesmieš mu brať auto z rúk. Teraz sa s ní­m chlapec hrá! Pozri, tu je báger. Zober si ten!")
• Viesť dieťa k zdieľaniu. Požičať, rozdeliť sa, ponúknuť. („Je pekné, ak svoju motorku požičiaš tomuto malému chlapčekovi. Teraz sa s ňou aj tak nehráš!")
• Nebrať bez opýtania, čo nie je moje resp. naučiť sa vypýtať... Dieťa nesmie brať odložené hračky, ktoré patria inému dieťaťu bez opýtania. Ak si ešte nevie hračku vypýtať, musí­ to zaň urobiť dospelý!
• Čakať. („Počkaj, teraz je v domčeku veľa detí­. Potom tam pôjdeš aj ty. Počkaj, kým sa dievčatko šmykne dolu, potom si na rade ty.")

Vedomou prácou s „kontaktnými zručnosťami" sa samotní­ rodičia vyhnú neprí­jemnostiam pri stretnutí­ ich dieťaťa s rovesní­kmi a budú ho vedieť vhodne usmerniť. Prestanú tŕpnuť, že ich dieťa inému ublí­ži - pretože nevie, ako sa lepšie kontaktovať alebo si nechá ublí­žiť, pretože sa nevie korektne brániť.

Druhým okruhom sú „spoločenské zručnosti", ktoré sa stanú pre dieťa najmí¤ pri stretnutí­ s neznámymi ľuďmi opornou „barličkou". Dieťa neostane bezradné, ale má naučené zručnosti, ktoré mu pomôžu vo vzniknutej situácii.

Rovnako ako pri „kontaktných zručnostiach", je predpokladom ich vybudovania prí­klad (vzor) rodičov, nácvik (uvedenie) novej zručnosti a mnohonásobné utvrdzujúce opakovanie.

• Vzor (prí­klad) rodičov. Dieťa žije doslova „zapustené" v atmosfére rodiny. Preberá a „nasáva" z nášho pohľadu aj celkom zanedbateľné maličkosti. Symbolická hra dieťa je zrkadlom nás samotných dospelých. V jeho hre uvidí­me a počujeme samých seba. Jej pozorovanie nám umožní­ korigovať niektoré naše výroky, gestá a celkové správanie, ktoré nechceme, aby si dieťa vštepilo.
• Nácvik (uvedenie) novej zručnosti je otázkou „situačného učenia". K uvedeniu novej zručnosti využijeme vhodnú situáciu. K učeniu musí­ byť nastavené aj samotné dieťa. Snaží­me sa vyhýbať mentorovaniu v zmysle: „Dnes sa naučí­me zdraviť." Naopak. Najintenzí­vnejšie učenie sa deje v aktuálnych životných situáciách napr. („Videl si, ako ťa dievčatko pekne pozdravilo?" My sme jej povedali: „Ahoj, ako sa voláš? Chceš sa s nami hrať?"). V symbolickej hre s dospelým sa dieťa učí­ napr. tým, že rodič v hre zámerne použí­va: „Dobrý deň! Koľko to stojí­? Ďakujem!Dovidenia!".
• Mnohonásobné, utvrdzujúce opakovanie zí­skaných zručností­ je zásadné. Nestačí­ zručnosti iba uviesť. Je potrebné utvrdiť ich na mnohých úrovniach. Precvičujeme ich prakticky v reálnych spoločenských situáciách, v hre (najmí¤ symbolickej) aj v rámci bežnej komunikácie s dieťaťom (napr. pri čí­taní­ rozprávok s podobných posolstvom a v denných rozhovoroch).

Uvediem niekoľko prí­kladov týchto zručností­, ktoré u dieťaťa začí­name budovať okolo jedného až troch rokov. Patria sem zručnosti:

• Pozdraviť sa. Dieťa sa učí­ zdraviť najskôr neformálne najbližší­ch členov rodiny (Ahoj! Pá, pá! Dobré ráno!). Pozorovaní­m dospelých si neskôr osvojí­ i formálne kontaktovanie sa s niekým cudzí­m (Dobrý deň! Dovidenia!). Pri nácviku rozhodne dieťa do zdravenia najmí¤ preň cudzí­ch osôb netlačí­me. Začí­name tým, že mu ideme prí­kladom a sami zdraví­me. Malým - veľkým ví­ťazstvom je už len to, keď sa dieťa na danú osobu milo usmeje, alebo jej zamáva na pozdrav. Následne ho za to pochválime: „Pekne si pozdravila! Pekne si zakývala, keď sme sa lúčili!". Do oblasti pozdravov patrí­ i nácvik priví­tania a lúčenia sa.
• Predstaviť sa. (Volám sa..., Bývam...). Toto je opí¤ť citlivá záležitosť. Ponecháme na dieťa, kedy sa samé rozhodne podávať informácie o sebe. Rozhodne netlačí­me dieťa do toho, aby sa cudzí­m prezentovalo, ak samé nechce. Dôležité je už len to, že tieto fakty o sebe ovláda.
• Telefonovať. Na nácvik možno použiť telefíónik na hranie. Dieťa si pomôže a použije k tomuto účelu hocijaký predmet aj zástupne (telefíónom sa stane kalkulačka, alebo drevená kocka). Dieťa od rodičov veľmi skoro odpozoruje, ako telefonujú. Postupne sa naučí­ telefonovať aj zo skutočného telefíónu. Spočiatku počúva a neskôr začne komunikovať aj samé. (Halíó! Tu...! Kde si! Čo robí­š? Ja sa hrám s vláčikom!).
• Stolovať. Jednou stránkou mince sú „technické zručnosti jedenia" - použí­vanie lyžičky, vidličky, krájanie noží­kom, použí­vanie serví­tky, nosenie jedla na tanieriku na stôl, nakladanie jedla na svoj tanier, odnášanie po sebe, upratanie stola po jedle... Druhou stránkou je spoločenský kontakt pri stolovaní­. Dieťa odpozerá prí­stup od rodičov: „Nech sa páči! Dobrú chuť! Ešte si prosí­š? Neprosí­m si! Prosí­m si vodu! Ďakujem! Dobré to bolo!" Súčasťou kultúrneho stolovania je i ponúkanie spolustolovní­ka a rozdelenie sa o jedlo. Dieťa sa aj pri stole učí­, že deliť sa je prirodzené. Základy správania sa pri stole sa kladú vo veľmi ranom veku. Dieťa si ich osvojí­ a v budúcnosti sa nebude cí­tiť rozpačito alebo správať nevhodne pri stolovaní­ mimo domova.
• Prejaviť záujem o druhého. Keď počujeme od nášho dieťaťa vetu: „Ešte ťa ten zub bolí­?", sme rozhodne na dobrej ceste vo výchove empatického, prosociálneho záujmu o iných. Kultivovanému záujmu o druhých, o svoje okolie sa dieťa učí­ najmí¤ od nás dospelých. Súčasťou tejto kategíórie zručností­ je i ochota pomôcť, čo mimochodom takto malým deťom nerobí­ žiaden problém, práve naopak. Je výhodné využiť toto obdobie na nacvičenie aj tejto zručnosti („Júlia, pomôžeš mi s...? Ty si moja veľká pomocní­čka! Ďakujem! Veľmi si mi pomohla!").
• Správať sa jemne. Súčasťou spoločenského správania je i určitá „delikátnosť" v prejavoch a spôsoboch. Veľmi záleží­ aj na našej osobnej sebareflexii - nakoľko sme pri takomto správaní­ dieťaťu vzorom. Ak budeme pohadzovať veci okolo, celkom určite ich bude hádzať aj dieťa. Ak budeme klásť veci potichu a opatrne, dieťa nenapadne, že by to mohlo robiť ináč. Ak sa tak aj stane, nie je vhodné robiť okolo toho veľký rozruch - nanajvýš ukázať, ako s danou vecou jemne zaobchádzať. Najčastejšie sa s tým stretneme pri upratovaní­ hračiek. Dieťa sa naučí­, že hračky do krabí­c a polí­c nehádže, ale potichu kladie. Pri bežnom fungovaní­ ukazujeme a oceňujeme, ako potichu zatvárať dvere, prenášať stoličku (nie šúchaní­m po zemi), ako pomaly klásť šálku na tanierik, opatrne prenášať jedlo alebo vodu, aby sa nerozlialo. Rovnakú jemnosť učí­me dieťa prejavovať aj k prí­rode. Netrhať kvety, halúzky zo stromov, nestúpať na chrobáčikov...

Každý pokrok v sociálnej oblasti vzniká súčinnosťou každodennej, mravenčej práce dospelých i snaženia samotného dieťaťa. Veľa trpezlivosti na oboch stranách prináša veľa radosti z postupu dieťaťa k výchove kultúrnej spoločenskej osobnosti.