Hrová komunikácia dospelého s dieťaťom

Komunikácia na verbálnej i neverbálnej úrovni je dôležitým výchovným faktorom. Prebieha medzi dospelým a dieťaťom i deťmi samotnými. �?spech je vo veľkej miere založený na komunikácii, kde tok informácií prúdi oboma smermi. Pokiaľ dieťa komunikuje bez vonkajšej odozvy dospelého alebo spoluhráčov - cíti sa osamotené. Ak komunikuje nadmerne rodič, alebo iný dominantný spoluhráč - dieťa je zatláčané do úzadia. Oba prípady sú prekážkou k voľnému vyjadreniu vnútorných potrieb dieťaťa.

Pozrime sa na dva konkrétne príklady.
Do herne razantne vstúpi mamička s dvojročným chlapčekom. Sú tu i iné deti, ale najviac počuť vysoký, prenikavý, dospelý hlas danej mamy, ktorý navyše počuť stále. „Poď sa šmyknúť!", „Dávaj trochu pozor aj na iné deti!" „Neber mu tie hračky"! „Čo som ti povedala" „Tu máš kocky - stavaj si!" „Si smädný?" ..."Ale už mám toho dosť a ak neprestaneš, dám Ti na zadok!" Táto komunikačná „paľba" z jednej strany skončila naozaj tým, že chlapček dostal na zadok...

Situáciu viedla a riadila mama. Ponechala synovi len málo slobody komunikovať svoje potreby svojim spôsobom. Dieťa bolo tlačené stále viac do kúta. Tento komunikačný „pretlak" zo strany matky chlapec vyriešil tak, že začal bezcieľne pobehovať po miestnosti, zhadzovať veci a ubližovať iným deťom. Dieťa nebolo vypočuté, nedostalo priestor vyjadriť, čo potrebuje. Mama bola natoľko zaujatá vedením a riadením synovho správania, že na to, aby sa sústredila na dieťa a dekódovala situáciu v herni správne jej už neostal žiaden priestor. Výsledkom bolo obojstranné stupňovanie napätia...

Iným príkladom sú rodičia taktiež dvojročného chlapčeka. Do herne vstúpili všetci spolu. Chlapec sa rozbehol k deťom, ktoré si stavali drevenú železnicu. Rodičia sa posadili opodiaľ a sledovali svojho syna. Zobral si zo stavby vláčik - deťom sa to nepáčilo. Mama pristúpila k synovi, podala mu dielik zo železnice a povedala: „Podaj to deťom!" Chlapček s úsmevom podal deťom kocku a oni ju s úsmevom prijali. Posilnený týmto úspechom, pozbieral zo zeme ešte niekoľko kociek a priniesol ich deťom. Mama si sadla v tichosti neďaleko detí a sledovala, čo sa bude diať ďalej. „Tato!" Volá syn na otca, ukazuje na šmykľavku a už je jednou nohou na nej. Otec prichádza chlapcovi na pomoc a pomáha mu vyštverať sa hore.

Títo rodičia sú v herni nie s dieťaťom, ale pre dieťa. Komunikujú to svojim správaním. Chlapec sa spokojne hrá a rodičia ho pri tom v tichosti pozorujú. Do hry vstupujú podľa potreby. Vnímajú komunikačné výzvy dieťaťa, sledujú priebeh jeho hry. Podporujú sociálne vhodné správanie, odpútaním pozornosti zabraňujú zbytočným konfliktom, pomáhajú zvládnuť príliš náročné úlohy...

Ak dospelý v herni reaguje na prejavené zámery dieťaťa, vzájomný kontakt sa stáva uvoľneným a radostným.
Ak dospelý dôsledne pozoruje priebeh hrového diania, je schopný rýchlo dekódovať hrovú situáciu a rovnako rýchlo sa zámerne rozhodnúť pre vhodnú reakciu.
Ak dospelý vyjadruje svoju ochotu byť v herni pre dieťa, pozitívnym spôsobom podporuje jeho vývinový potenciál.