Téma: Pôsobenie liečebného pedagóga u hospitalizovaných detí

Pôsobenie liečebného pedagóga u hospitalizovaných pacientov má veľký význam v humanizácii zdravotníctva. Do sterilného prostredia nemocnice vnáša ľudský rozmer, ktorý je nápomocný pri uzdravovaní. Jeho úlohy sú v zásade dve:

1. preventívna (prevencia emocionálnych zranení spôsobených pobytom v nemocnici) a
2. terapeutická (udržiavať vývinové optimum u pacientov, prispievať k dosiahnutiu želateľného zdravotného stavu).

Detský pacient je v neznámom prostredí nemocnice viac zraniteľný ako dospelý.
Reakcie na hospitalizáciu u detí možno rozdeliť na:

1. aktívne - prílišný plač, rezistencia na liečbu - odmietanie lekárskych zákrokov, deštruktívne správanie;
2. pasívne - znížená komunikácia, prílišné spanie, znížená aktivita, odmietanie jedla, zotrvávanie na svojej izbe a vo svojej posteli;
3. regresívne - návrat na nižšie vývinové štádium, ktoré sa prejavuje napr. stratou už osvojených hygienických návykov, sociálnych zručností a v emocionalite (napr. odmietanie samostatného zaspávania, cmúľanie si palca...).

Počas hospitalizácie sa vzhľadom na pôsobenie veľkého množstva stresových faktorov prirodzene zvyšuje úzkostnosť. Deti sa častejšie v noci budia, trpia nočnými desmi, ťaživými snami. �?asto sa pýtajú na mnoho aj celkom prirodzených vecí, čo poukazuje u detského pacienta na zvýšenú mieru zmätenosti z neznámeho. Hospitalizácia dieťaťa so sebou často prináša i zmeny v správaní, ktoré môžu pretrvávať aj po jej ukončení a návrate do domáceho prostredia. Pozorujeme prejavy zvýšenej agresívnosti, záchvatov zlosti, deštruktívnosti a nekooperatívnosti. Problémy v správaní a učení sú typickým sprievodným javom opakovaných hospitalizácií.

U malých detí medzi 2. až 4. rokom je kognitívne pochopenie novej situácie nedostatočné a s tým súvisí aj ťažšie prispôsobenie sa. Deti sa môžu odmietať hrať, hrajú sa na vývinovo nižšej úrovni alebo sa hrajú repetitívne - manipulujú bez zjavnej explorácie a záujmu.
U detí medzi 4. až 7. rokom nie je separačná úzkosť až taká výrazná. Uvedomujú si a boja sa lekárskych zákrokov a bolesti.

Terapeutická her�?a na oddelení by mala byť otvorená pre deti celodenne. Chod herne organizuje liečebný pedagóg. V stanovených časových intervaloch pracuje s deťmi a ich rodičmi individuálne alebo skupinovo. Okrem bežnej výbavy herne sú v nemocnici potrebné hračkárske napodobeniny alebo skutočné lekárske náčinie. Terapeut zvažuje formu práce s jednotlivými pacientmi (zámerne volí štrukturované alebo neštrukturované hrové aktivity) a materiálovú ponuku v herni (primeranú vývinovej úrovni a problematike pacientov).

Medzi prvoradé terapeutické ciele liečebného pedagóga pri práci s hospitalizovanými deťmi patrí :

• redukcia anxiety a stresu (pomoc pri zvládaní náročnej životnej situácie);
• spracovanie separačnej úzkosti;
• podporovanie sebakontroly (neponechávať dieťa v roli pasívneho trpiaceho);
• vysvetlenie dôvodov pobytu v nemocnici (zabrániť možným iracionálnym pocitom viny za svoju situáciu);
• oboznámenie s neznámym nemocničným prostredím (s organizáciou oddelenia, s personálom, s lekárskym náčiním...);
• podnecovanie rovesníckych sociálnych kontaktov (chrániť dieťa od sociálnej izolácie);
• prepájanie pobytu v nemocnici s bezpečím domova (napr. rozmiestniť na izbe vlastné hračky dieťaťa, fotografie...).

Hra u hospitalizovaných detí pomáha redukovať stres, uvoľ�?uje nepríjemné pocity, odvádza pozornosť na príjemnejšie aktivity. Je dobrovoľnou aktivitou vychádzajúcou zvnútra, ktorá uvoľ�?uje príjemné emócie. Hra ponúka aktívnu činnosť tam, kde je dieťa nútené byť pasívne a v situáciách kde je s ním zo strany nemocničného personálu trpne manipulované. Hra je cestou k nadviazaniu a znovuobjavovaniu kontaktov dieťaťa s inými ľuďmi. Uľahčuje a často i umož�?uje komunikáciu lekárov a zdravotných sestier s detským pacientom.

Vstupné hrové aktivity pri príchode do nemocnice
Cieľom týchto vstupných prijímajúcich aktivít je odstrániť pocity strachu spojené s príchodom do nemocnice. Ide o kritické obdobie, kedy je intervencia v tomto smere doslova nutná. Detského pacienta je potrebné podporiť v procese adaptácie na nové neznáme prostredie. Vstupné aktivity pomáhajú pri nadväzovaní kontaktov dieťaťa s personálom, so spolupacientmi i s rodinou (často hospitalizované deti mávajú narušené vzťahy s rodičmi - niekedy bývajú v nemocnici radšej ako doma).

Medzi ďalšie ciele týchto aktivít patrí:

• orientácia v prostredí (redukovanie psychofyzického nepohodlia pacienta);
• podpora normalizácie (prispôsobenie pobytu v nemocnici tak, aby sa dieťa cítilo aspo�? približne tak dobre ako doma - napr. vyčlenením pre dieťa osobného priestoru);
• podpora a posiľ�?ovanie kontaktov s rodinou dieťaťa (napr. rozhovormi o rodine);
• identifikácia zvládacích mechanizmov u detského pacienta.

Príklady vhodných terapeutických aktivít:

• Vypĺ�?anie hárku s názvom �??Všetko o mne" (ide o zábavný hárok - ilustrovaný, kde dieťa môže doplniť informácie o sebe, vymaľovať, čo u neho platí, dokresliť...). V zábavnom dotazníku pre menšie deti sa pýtame: ako sa voláš, koľko máš rokov, s kým doma bývaš, aké je tvoje obľúbené jedlo, čo rád robíš, ako sa najradšej hráš, čo rád robíš, čo nemáš rád, prečo si tu... U starších detí obsahuje dotazník aj otázky ohľadom školy, ročníka, obľúbených školských predmetov, učiteľov, obľúbených TV programov, záujmov...
• Vyrábanie zábavných znakov na dvere, kde môžu byť mená detí, ktoré bývajú v danej nemocničnej izbe spolu s miestom na ich fotografie. Môžu byť v tvare šaša, lienky, vláčika...
• Vyrábanie stromu rodiny - kde budú nakreslení, alebo odfotografovaní všetci členovia rodiny, s ktorými dieťa žije a bude zavesený na izbe dieťaťa.
• Deťom sa na úvod zvykne čítať tzv. �??hospital story" - príbeh o nemocnici, alebo o oddelení. Využiť možno hotové knihy s touto tématikou. Cielenejšie je vyrobiť si knihu, ktorá by formou ilustrovaného príbehu vykresľovala situáciu na konkrétnom oddelení.
• Aktivita s názvom �??Schodíky" je ďalším zábavným hárkom, na ktorom sú nakreslené schodíky a na každý schodík si dieťa napíše alebo nakreslí, čo všetko musí urobiť a absolvovať, aby sa uzdravilo a dostalo sa rýchlo domov (jedenie, branie liekov, oddychovanie...)
• �??Veľká pátracia hra" po oddelení. Nové deti sa zorientujú v novom prostredí aj pomocou tejto aktivity. Podľa zábavnej ilustrovanej mapy hľadajú rôzne medicínske predmety na rôznych miestach.

Priebežné terapeutické aktivity pri pobyte v nemocnici

Hospitalizácia z dôvodu vážnych poranení, ktoré zmrzačili telo alebo zákrokov, po ktorých ostávajú na tele stopy si vyžaduje od liečebného pedagóga spracovať s dieťaťom tému opätovného sebaprijatia. Postoj a vnímanie vlastného tela sa spája so sebadôverou a ak je postoj negatívny, sebadôvera sa s tým priamo úmerne znižuje.

Aktivity smerujúce k sebauvedomovaniu, sebaprijatiu a sebadôvere:

• Pomocou zábavného predtlačeného hárku sa učiť o externých, interných častiach tela, o fungovaní tela.
• Obkresľovanie svojho tela na plagát - alebo urobiť formu tela z alobalu, ktorý poprikladáme na telo a formu potom zavesíme.
• Písanie básní (oslavných) o častiach svojho tela (napr. �??Milujem ťa nos môj").
• Výtvarné činnosti s medicínskymi pomôckami.
• Voľná nedirektívna hra.
• Riadené relaxačné cvičenia.
• Vysvetľovanie lekárskych zákrokov prostredníctvom bábiky, či medvedíka, ktorí budú v pozícii pacienta.

Liečebnopedagogické intervencie sú zamerané na 5 základných postojov. Patria sem:

1. Zmysel pre bezpečie, ktorý podporí liečebný pedagóg tak, že pripravuje bezpečné prostredie, kde sa dieťa bude cítiť dobre. Súčasťou takéhoto prostredia je i ponuka bezpečného terapeutického vzťahu, v rámci ktorého je dieťa akceptované, prijímané a nehodnotené.
2. Zmysel pre identitu predstavuje poznanie samého seba a je závislý od pozitívnej spätnej väzby. Dieťa sa postupne učí vnímať samé seba ako unikátneho a jedinečného človeka v určitej kultúre, ktorá tento zmysel formuje.
3. Pocit ukotvenia - pocit, že niekde patrím súvisí so zmyslom pre identitu. Väzby na vzťažné prostredie detského pacienta treba počas hospitalizácie podporovať, utvrdzovať a často i terapeuticky spracovávať (ak sú v tomto smere evidentné problémy zasahujúce aj do procesu uzdravovania).
4. Pocit užitočnosti u dieťaťa záleží od toho, aké realistické očakávania a primerané ciele na�? kladieme, aby ich bolo schopné úspešne splniť. V priebehu hospitalizácie je dôležité očakávania zo strany rodičov aj personálu na dieťa zmapovať a často aj vzhľadom na okolnosti korigovať.
5. Pocit osobnej kompetencie znamená, že dieťa sa cíti kompetentné (schopné) zvládať bežné problémy samostatne (sebaobslužné, sociálne, emocionálne). Liečebný pedagóg počas hospitalizácie sprevádza dieťa pri riešení úloh bežné života, ktoré musí dieťa prekonávať za nie celkom obvyklých okolností.