Rüdiger Lorenz: Salutogenese

Zdravie je najvyššia hodnota. Otázky, ako ho udržať, prípadne znovu obnoviť alebo ako sa naučiť žiť s ochorením a utrpením, sa dotýkajú každého človeka. Osobitný význam majú pre odborníkov v pomáhajúcich profesiách.

Kniha, ktorá prišla na knižný trh z nemeckého vydavateľstva Reinhardt, ponúka nové pohľady na zdravie a otvára tým ďalšie možnosti v pomáhajúcich profesiách. Psychoterapeut a vysokoškolský pedagóg na univerzite v Hannoveri, R. Lorenz, ako sám vyznáva �??s potešením" prezentuje základy salutogenetickej koncepcie zdravia podľa Antonovského a spája tieto východiská s dynamicky sa rozvíjajúcim myslením v oblasti psychológie zdravia a vývinu, psychoterapie a pomáhajúcich koncepcií v zdravotníctve, sociálnej starostlivosti i vo výchove.

Nová paradigma v nazeraní na zdravie predstavuje protipól pre u nás spravidla dominujúce zameranie na patológiu a možnosti odstra�?ovania symptómov choroby. Zo salutogenetického hľadiska nie je zdravie chápané ako neprítomnosť choroby, alebo ako ideálny stav, akési optimum, ale ako �??komplexná kvalita" života človeka, kde obe tieto stránky - zdravie i ochorenie, tvoria jednotu. Telo človeka zjednocuje somatickú, psychickú i duchovnú stránku človeka. Somatické a psychické procesy pôsobia synergicky, pričom zatiaľ nepoznáme uspokojujúcu odpoveď na otázky ohľadne ich vzájomného ovplyv�?ovania.

Z hľadiska terapie sa mimoriadne významnými stávajú faktory protektívne, ochra�?ujúce, podporné. Do popredia sa dostáva vytváranie zdravotného povedomia a aktívneho životného štýlu smerom k udržaniu a obnoveniu zdravia. Nejde tu zďaleka len o dôraz na zdraviu prospešné návyky ale celostne o mobilizáciu síl jednotlivca (pozitívne rezervy osobnosti), ako aj o spoluvytváranie nových perspektív a kvalít.

Základné teoretické východiská predstavuje autor v prvej kapitole. Nie bez zaujímavosti sú biografické údaje zo života samotného tvorcu salutogenetickej koncepcie zdravia Árona Antonovského (nar. 1923, Brooklyn, USA, �?�1994 Negev). Antonovský pôvodne študoval dejiny a hospodárstvo na Univerzite Yale. Neskôr ako zamestanenc medicínskeho centra v Jeruzaleme spolu so svojou manželkou Helenou, antropologičkou a vývinovou psychogičkou, skúmal v oblasti sociálnej medicíny vzťah stresu a zdravia. Ukázalo sa, že viac ako samotný stres sa na ochorení podiela individuálne spracovanie situácie. Významnú rolu tu zohrávala dispozičná citlivosť (zdroje obranyschopnosti) a postoje. Pre tento vzťah navrhli pojem �??vnímanie koherencie" (sense of coherence, Koherenzgefühl). Prekladá sa aj ako �??zmysel pre koherenciu, prežívanie koherencie", pretože sa tu veľmi úzko spája zmyslové vnímanie s myslením a prežívaním, s celkovou životnou orientáciou.

Koherencia zahr�?uje dynamický pocit dôvery, ktorý sa vytvára ak:

• podnety z vonkajšieho prostredia života sú štruktúrované, predvídateľné a vysvetliteľné;
• jednotlivec má dostupné zdroje pre vyrovnávanie sa s požiadavkami prostredia;
• a zárove�? ak sú tieto požiadavky výzvami, ktoré prežíva človek ako zmysluplné a hodnotné.

Základná orientácia v prežívaní jednotlivca má podľa Antonovského tri komponenty:

• zrozumiteľnosť (comprehensibility); ak sú životné problémy jasne vysvetliteľné čo do ich rozsahu, povahy;
• zvládnuteľnosť (managebility); ak má jednotlivec možnosti problémy zvládnuť vlastnou silou alebo s pomocou okolia;
• zmysluplnosť (meaningfulness); kde ide o pozitívne kognitívne a emocionálne spracovanie procesu vyrovnávania sa z problémom.

Lorenz sa ďalej zaoberal utváraním koherencie v priebehu vývinu, jej súvislosťami s emóciami, s vytváraním sebaobrazu a hodnotového systému.
Z hľadiska salutogenézy sú významné výskumy Sterna (1992) o utváraní sebaobrazu u kojenca. Približne v dvoch mesiacoch dokáže subjekt prežívať svoje psychické bytie oddelene od objektu. Tu sa začína formovať aj pocit koherencie - tým, že dieťa iniciuje dianie a spája známe konanie s jednotlivcom. Identifikuje tvár známej osoby - či už je na nej úsmev, slzy, poznáva známe miesto, situáciu. V šiestich mesiacoch veku je možné dokázať zapamätanie si vnemov pri vlastných pohyboch a zážitkoch. Kojenec je pri konaní motivovaný nielen odmenou, ale aj hľadaním súvislostí - snaží sa dať svojmu správaniu význam. Ak okolie reaguje situačne adekvátne na dieťa, dáva mu príležitosť nachádzať súvislosti a vytvárať si dôveru. Svoje zážitky môže systemizovať a chápať. Vytvára si základy pre cit koherencie.

Aj u starších detí a mladistvých je skúsenosť vnímaná v kontinuite veľmi významná. Ak majú deti predstavu, že môžu svoje úlohy a situácie zvládnuť a konať správne, stávajú sa �??dobrým plavcom" v rieke života. Začnú mať potrebu konať úspešne a vyrovnávať sa sprekážkami v živote ako s výzvami. Naopak: preťažovanie, zlomy a stresy, neadekvátne prístupy k dieťaťu, konzumnosť, spochybnenie tradičných hodnôt a suportívnych systémov (rodina, cirkev) šancu vytvárať si adekvátne modely správania znižujú. Autor uviedol výsledky výskumov (Keupp1997, s. 49), kde sa hovorí o epidemiologickom výskyte javov, ktoré možno zhrnúť pod pojem demoralizácia - strata sebahodnoty, bezmocnosť, strach z budúcnosti, všeobecný pesimizmus, pocit zlyhania. Pomoc pri vytváraní identity, podpora integrity osobnosti, aktivácia pozitívnych rezer - to sú aktuálne úlohy v pomáhajúcich profesiách.

Antonovsky hovorí o význame emocionálnej regulácie pri vyrovnávaní sa s požiadavkami života. Myslí tým roviny: regulácie impluzov konania, vyjadrovania prežívania a kognitívneho hodnotenia diania. Významnú úlohu tu zohráva vplyv dlhodobého stresu na organizmus človeka. Z hľadiska patogenézy je síce známe, že stress znižuje imunitu, ale nemožno ho pokladať za zásadne patogénny. Z tohto hľadiska sa významnejšie sa javí schopnosť znižovať vzniknuté napätie - teda stratégie konania a osobnostné zdroje pri prekonávaní prekážok. Tie sú spojené s kognitívnym hodnotením vlastnej situácie. �?lovek so silným pocitom koherencie prijíma problémy skôr ako výzvy a nie ako obmedzenia alebo ohrozenie. Ide teda v značnej miere o základnú orientáciu človeka - o pocit dôvery a zmysel bytia. Potláčanie emócií, negatívne emócie (nízka sebaúcta, strata individuálneho zmyslu, nenávisť, potlačenie identity) a slabá schopnosť znížiť napätie (chýbajúce stratégie, dezorientovanosť, popretie zmyslu, narušená sociálna sieť), vedú k zvýšeniu hladiny hormónov, k oslabeniu imunity a k narušeniu zdravotného stavu. Sú spravidla tiež sprievodným znakom ochorení.

Antonovsky vychádzal z názoru, že koherencia sa utvára v prvých 30. rokoch života a potom zostáva stabilná. Je zrejmé však, že ide len o akési jadro a tento proces treba chápať ako otvorený - človek sa dynamicky konštituuje po celý život (Erikson) - v procese vyrovnávania sa s požiadavkami prostredia, v procese komunikácie, v dialógu so svetom i sebou samým.

Z hľadiska prevencie porúch zdravia a pri koncipovaní odbornej pomoci je preto významné dopomôcť k zmene postojov (naučená bezmocnosť, sebaponižovanie, nadmerná obrana...) k sebe samému a k svojim možnostiam. Potencia k zvládaniu problémov rastie len tam, kde existuje možnosť voľby a pozitívna skúsenosť účinnosti vlastného konania. Posil�?ovanie potenciálu sebariadenia a sebarealizácie (sebaaktualizácie) sú stimulačné komponenty, ktoré podľa autorových skúseností a skúsenosti z oblastí medicínskej praxe, viedli k významným pozitívnym zmenám zdravotného stavu.

Cieľom pomoci nie je dosiahnutie bezproblémovosti, ale prijatie skutočnosti, že nerovnováha a utrpenie sú súčasťou ľudského bytia a súčasne, že každý disponuje možnosťami žiť svoj život. V rieke života však nikto nemôže nájsť svoj bezpečný breh. Dôležité je vedieť plávať, povedať (Frankl) svoje áno životu.
Salotogenetická teória zdravia nechce byť receptom na dobrý život, jej ambíciou je uľahčiť pochopenie zdravia a choroby a nachádzanie konceptov pomoci.

Email: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Recenzia: Rüdiger Lorenz. Salutogenese. Grundwissen für Psychologen, Mediziner, Gesundheits- und Pflegewissenschaftler. (Salutogenéza. Základy pre psychológov, lekárov a odborníkov v pomáhajúcich vedách.) Mníchov, Basel : Ernst Reinhardt 2004, 208 s.