Pochopené dieťa spolupracuje

Výchova malých detí vyžaduje veľa času a trpezlivosti. Ak venujeme dieťaťu dostatok času pozorne sledujúc jeho hry a iné prejavy, dospejeme k hlbšiemu porozumeniu toho, čo nám svojím spôsobom komunikuje. Hysterické plače, výbuchy hnevu, hádzanie sa o zem, negativizmus sú krajnými prejavmi, ktorými dieťa komunikuje, že nebolo dospelým pochopené. Existujú však aj situácie, kedy sa má dieťa dokonca právo správať nespolupracujúco. Príčinou môže byť únava, choroba, hlad, či smäd a dieťa tak signalizuje potrebu tieto rušivé faktory čo najrýchlejšie odstrániť.

Ak dieťa cíti u svojich rodičov dostatočnú podporu v rozvíjaní jeho snáh, dokáže sa hlboko sústredene hrať. Ak sa čo len trochu dá, je dôležité vždy zareagovať na výzvy dieťaťa k spoločnej hre. Hrať sa s dieťaťom je najdôležitejšia práca, ktorú rodič musí urobiť. Ak sa dieťa dostatočne nasýti prítomnosti rodiča na svojich hrách, ak sa dozvie všetko, čo sa od dospelého chcelo naučiť, až potom sa dokáže odpútať a hrať sa samostatne. Vtedy sa môžu rodičia venovať popri dieťati inej „menej dôležitej" napr. domácej práci. Čas, ktorý venujeme dieťaťu pri jeho hrách má obrovský význam pre jeho sociálny, emocionálny a intelektuálny vývin.

Dieťa, ktoré sa dostane do obdobia „ja", „ja sám", kedy sa osamostatňuje a stáva svojbytnou osobnosťou, potrebuje veľa citlivého nasledovania jeho prejavov. Pozrime sa na jeden príklad: Dieťa ťahá rodiča k dreveným kockám: „Poď so mnou stavať!" a akonáhle rodič siahne na prvú kocku - dieťa mu odtisne ruku a kričí: „Ja sám!" Rodič sa stiahne a sleduje, čo dieťa v hre urobí a čo bude od neho neskôr potrebovať. V danej chvíli žiada len pasívnu účasť dospelého na svojej hre. Rodič môže slovne opísať, čo práve vidí dieťa robiť - alebo čo dieťa svojou hrou vyjadruje. Rodič podporí dieťa v opakovaných pokusoch niečo produktívne postaviť a pomôže mu, ak si pomoc samé vyžiada. Iný „iniciatívny" zásah do hry zo strany dospelého by bol v tomto prípade viac škodlivým, ako užitočným.

Po ukončení hrania (nie zákonite jednej hry!) nasleduje upratovanie. Upratovanie hračiek je exemplárnym príkladom, kedy sa rodičia dostávajú s dieťaťom do opakovaných konfliktov a nevedomky tak budujú nechuť dieťaťa upratovať alebo s upratovaním pomáhať. Často to vychádza práve z nepochopenia dieťaťa. Existuje niekoľko spôsobov, ako tomu predísť:
- Ísť príkladom a začať upratovanie: „Idem upratovať kocky do košíka."
- Ponúkať dieťaťu jednu splniteľnú úlohu a pýtať sa: „Pomôžeš mi uložiť tieto kocky?"
- Pozitívne oceniť dieťa za upratovanie, alebo upratanie: „Krásne upratuješ!", „Pekne si to uložil!"
- Akceptovať, že dieťa nedoupratuje všetky kocky: „Pomohol si mi, ja to dokončím."
- Akceptovať, že dieťa nechce upratovať: „Teraz sa ti nechce upratovať."

Správne reagovať na výzvy dieťaťa k hre, pri spoločnom hraní sa s dieťaťom a po ukončení hry vedie k vytvoreniu bezpečnej a dôvernej vzájomnej komunikácie medzi rodičom a dieťaťom. Pochopenie zámerov dieťaťa povedie k lepšej spolupráci, vzájomnej kooperácii a napĺňaniu požiadaviek zo strany dospelých.