Komunikácia dospelého s dieťaťom v konfliktných situáciách

Bežným dennodenným konfliktom s malým dieťaťom sa pravdepodobne nevyhneme. Dieťa presadzuje svoju osobnosť, prejavuje svoju vôľu, potreby a nálady, ktoré sa niekedy iskrivo stretávajú so zámermi rodičov. Niekedy nás prepadá bezradnosť až zlosť, inokedy problém vyriešime pružne a účinne. Závisí to od viacerých vnútorných alebo vonkajších faktorov - niekedy od ich kombinácií. Dieťa sa môže správať neštandartne a náročne napr.:

• ak je unavené či choré;
• ak ho rušíme v zápale hry alebo rozrobených aktivitách;
• v prítomnosti neznámych ľudí, návštev alebo príbuzných;
• v prostredí novom, neznámom, príliš dynamickom (zahltenom podnetmi), obávanom (napr. u lekára).

Pri predchádzaní alebo riešení už vzniknutého konfliktu musíme rýchlo vyhodnocovať rozpoloženie dieťaťa, ale aj nás, samotných dospelých. Aj naše reakcie môžu byť neprimerané, zapríčinené únavou, chorobou alebo nadmerným zaťažením domácimi alebo pracovnými povinnosťami. Veľmi veľa záleží od zvolenej komunikácie smerom k dieťaťu. Vždy je lepšie zastaviť sa a zvážiť, čo budeme dieťaťu komunikovať. V bežnom spolužití s malým dieťaťom sa asi v návale okolností nevyhneme istým chybám. Tie zväčša vyprovokujú a prehĺbia neželané správanie. Ak si ich uvedomíme, dajú sa do veľkej miery eliminovať.

Neprimeraná pozornosť
„Najlepším" spôsobom, ako nevedomky podnietiť neželané správanie dieťaťa, je venovať mu neprimeranú pozornosť. Dieťa sa postaví na stolík a vyzývavo na nás hľadí. "Skočím, skočím..." Podobných príkladov je veľa: Dieťa zoberie pohár s vodou a začne z neho liať na podlahu. Chytí topánky alebo kusy oblečenia a začne ich rozhadzovať po zemi. Namiesto do nočníčka, začne cikať vedľa. Dieťa určite vie, že toto sa robiť nemá. A to je práve ono, čím na seba spoľahlivo strhne náš záujem. Vôbec mu v danom prípade nejde o skočenie, ale o neprimerané upútanie našej pozornosti. U dospelého vyvolá pravdepodobnú reakciu: „Čo to robíš?! Nesmieš liezť na stôl! Nesmieš skočiť dolu!" A to je presne to, čo dieťa chcelo. A nielen to. Ono ešte aj skočí a zdvihne k nám šibalské očká s otázkou, čo sa bude diať, ako rodič zareaguje. Spoľahlivo tak dosiahlo, že sa mu rodič venuje a navyše okamžite. A zapamätá si to! „Toto zabralo! Vyskúšam to aj nabudúce." Sú to také malé nevinné hry, ktorých nevhodné riešenie narúša vzájomnú pohodu. Skúsme urobiť opak toho, čo dieťa očakáva! Podľa možností sa radšej vyhnime zvýšenému záujmu o takéto správanie, zákazu alebo trestu. �?činnejšie je obrátiť pozornosť dieťaťa na niečo iné. Môžeme jeho záujem podchytiť a využiť ho akceptovateľnejším spôsobom: „Poď si zaskákať na trampolínu! Môžeš vodičku nalievať sem do vedra!" Jeho konanie možno tiež úplne presmerovať bez viditeľného povšimnutia si predošlého provokačného správania: „Rýchlo do postieľky a priprav si knihu, ktorú budeme čítať!"

Priveľa zákazov
Zdanlivo nevinné zákazové pokyny, ktorých je veľa - „Nesmieš! Nechytaj! Nerob! Nechaj!..." sú pre dieťa akoby „hádzaním rukavice". Šteklivo lákavé sa preň stane vyskúšať - „čo ak to urobím, chytím, čo ak to nenechám a zoberiem?" Zrazu sa z takejto komunikačnej výmeny stane zbraň, ktorú dieťa poľahky obráti proti nám. Dieťa zakázané chytí a visiac pohľadom na dospelom očakáva, čo sa bude diať. Alternatív je niekoľko:
a) Rodič rezignuje - neurobí nič! Dieťa obdrží správu, že slovo dospelého nemá dostatočnú váhu a len slabú platnosť.
b) Rodič vydá opakovaný zákaz! S veľkou pravdepodobnosťou bude aj tento zákaz dieťaťom porušený, čakajúc čo bude nasledovať. U dospelého vzrastá napätie.
c) Dospelý dieťa potrestá! Konflikt sa prehlbuje. Napätie sa zákonite dostaví na oboch stranách.

Dieťa nechce počúvať zákazy - resp. priveľa zákazov! Dieťa chce počúvať, čo má robiť! Často visí vo vzduchu nevypovedaná otázka dieťaťa - „Čo mám teda robiť, ak nie toto? Povedzte mi to!" Lepšou alternatívou riešenia vzniknutých náročných situácií s dieťaťom je:
a) Akceptovať! „Vidím, že to veľmi chceš chytiť."
b) Rešpektovať! „Chceš vedieť, aké to je. Chceš si to vyskúšať."
c) Umožniť! „Veľmi opatrne sa toho takto dotkni."
d) Ponúknuť náhradu! „Toto je veľmi krehké. Mohlo by sa to rozbiť. Poď, vyskúšame niečo iné!"

Hra „Kto z koho?"
Často ide o maličkosti, ktoré sa stávajú iskrou rozpaľujúcou veľký konflikt. Mama behá za hrajúcim sa dieťaťom s lyžicou plnou jedla. Snaží sa ho takýmto spôsobom nakŕmiť. Dostane sa do nepríjemnej situácie, kedy dieťa poľahky odmieta jedlo, ktoré sa doň snaží mama takýmto spôsobom dostať. Čo je ešte horšie, s každou lyžicou ponúknutého jedla, dieťa odmieta aj maminu snahu. Do podobnej situácie sa rodič dostane aj vtedy, ak pristúpi s dieťaťom na „hru" s názvom: "Ak ma chytíš, môžeš ma obliecť!" A tak sa nechá rodič vtiahnuť do hry, ktorá je zábavná iba pre jednu stranu. Pristúpiť na pravidelné opakovanie takýchto „hier" je vyslovene škodlivé a vnáša to do fungovania dospelého s dieťaťom veľa zbytočného napätia. Hra „Kto z koho?" je nepružným a neefektívnym doťahovaním sa s dieťaťom. Oplatí sa zaviesť a dodržiavať pravidlá:
„Ak si hladný, naješ sa pri stole."
„Ak chceš ísť von, môžeš mi podávať oblečenie a ja ti s tým obliekaním pomôžem."

Pristúpenie na boj dospelého s dieťaťom
V obchodnom dome prepukol konflikt medzi matkou a približne jednoročným dieťaťom. Dieťa bolo doslova uväzneného vo veľkom nákupnom koši a chcelo sa odtiaľ dostať von. Vykladalo nožičku na okraj košíka a zúfalo, srdcervúco zo všetkých síl plakalo. Keďže mama neakceptovala, nerešpektovala, neumožnila ani neposkytla náhradné riešenie - dieťa sa dostalo do obrovského afektu a neprestávalo plakať dlhú dobu až kým skoro nezachríplo. Matka sa nakoniec nad košíkom rozplakala tiež. Obe strany boli porazené a emocionálne zranené.

Boj dospelého s dieťaťom je veľmi bolestivou záležitosťou a väčšinou nevedie ku konštruktívnemu záveru. Dieťa je silný protivník a celkovo je lepšie sa bojom vyhýbať. Časté boje narúšajú emocionálnu pohodu na oboch stranách a navyše oslabujú schopnosť dieťaťa mierovo riešiť konflikty v rámci rovesníckych kontaktov. Ak dieťa nezíska dostatok skúseností s konštruktívnym riešením sporov v domácom prostredí (akceptovať, rešpektovať druhého, umožniť či ponúknuť náhradné riešenie) - oveľa ľahšie a rýchlejšie siahne po „jednoduchšom" bojovom riešení, ktoré prinesie víťazstvo iba pre jednu stranu (alebo ani pre jednu). Priveľa zničujúcich bojov narúša sebadôveru dieťaťa. Dieťa je plnoprávnym komunikačným partnerom a nechce z konfliktov odchádzať ako porazené. Dobrou prevenciou je veľa oceňovať, vyzdvihovať a chváliť pozitívne („Ty si pekne požičal! Som na teba veľmi pyšná! Poď, aby som ťa za to objala!"). Nevyhnutnosťou je empaticky vnímať potreby dieťaťa, ktoré ešte nevie dobre verbálne vysloviť ani presadiť ("Teraz sa hráš s bábikami. Chceš sa s nimi ešte pohrať? Dobre, na vychádzku pôjdeme o chvíľu!").

Ak vzniknuté konflikty neriešime konštruktívne, zákonite vyvrcholia. Rodič veľmi pravdepodobne stratí trpezlivosť a pristúpi k unáhlenému riešeniu, ktoré neskôr oľutuje. U dieťaťa bude ako reakcia často dochádzať k prejavom nekontrolovateľných emocionálnych záchvatov zlosti spojených s nepríjemnými sprievodnými telesnými znakmi. Dieťa sčervenie v tvári, napne svaly, silno plače až kričí, hodí sa v kŕči na zem, niekedy nevie polapiť dych a prestáva byť prístupné spolupráci. Všetky tieto príznaky majú stupňujúci charakter. V takejto hraničnej situácii nie je na mieste dieťa „lámať cez koleno" a stoj, čo stoj si presadzovať svoju požiadavku z pozície silnejšieho dospelého. Potlačiť záchvat zlosti u dieťaťa silou - či dokonca telesným trestom, nie je dobrým riešením. Dosiahneme len prehru na oboch stranách. Ani jedna strana nič nezíska. Stráca sa citová pohoda a vyrovnanosť. Vhodnejšie je dieťa rýchlo ukľudniť. Z „lekárničky prvej pomoci" vybrať objatie, tichý príhovor k dieťaťu a riešenie: „Akceptuj, rešpektuj, umožni alebo ponúkni náhradu." Jednoducho povedané, emocionálny „úlet" sa snažíme riešiť konštruktívnou komunikáciou.

Optimálnym riešením konfliktov je snažiť sa za každých okolností dosiahnuť víťazstvo na oboch stranách. Zákonite tak vnesieme do spolužitia dospelých s dieťaťom viac pokoja a radosti.