Andrea Strachota: Medzi nádejou a úzkosťou

Frankfurt am Main: Mabuse, 2006, ISBN: 3-938304-25-1, s.220

Prenatálna diagnostika sa stala neodmysliteľnou súčasťou lekárskej starostlivosti o tehotné ženy. Jej dopadu na preží­vanie nastávajúcich rodičov sa však venuje málo pozornosti. Autorka publikácia preto ponúka priestor téme emocionálneho vplyvu predpôrodných vyšetrení­ na rodičov. Publikácia je svojim obsahom ojedinelá. Prináša autentické výpovede párov, ktoré využili ponuky prenatálnej diagnostiky (ďalej len PD).

Publikácia je venovaná mladým párom ako pomoc pri rozhodovaní­ pre alebo proti PD vyšetreniam a tiež odborní­kom, ktorí­ s týmito pármi prichádzajú do styku či už vo forme genetického poradenstva alebo prenatálnych vyšetrení­. Môže im pomôcť lepšie spoznať a chápať preží­vanie nastávajúcich rodičov.

V prvej časti knihy sú jednoduchým a zrozumiteľným jazykom priblí­žené jednotlivé metíódy PD. Autorka vysvetľuje rozdiely medzi invazí­vnymi a neinvazí­vnymi metíódami; popisuje ich priebeh, špecifické zamerania ako aj riziká, ktoré so sebou prinášajú.

Hlavnú časť knihy tvorí­ dvadsaťdva výpovedí­, ktoré autorka knihy zozbierala a spracovala za posledné tri roky. Sú to spomienky žien a ich partnerov z Rakúska, ktorí­ sa rozhodli absolvovať vyšetrenia PD. Čitateľovi tým ponúka realistický vzhľad do subjektí­vneho preží­vania nastávajúcich rodičov. Pre zachovanie autenticity výpovedí­ je v originálnej nemeckej verzii spomienka jedného anglicky hovoriaceho rodiča zachovaná v originálnom znení­. V niektorých prí­padoch ide o výpovede tehotných žien a ich partnerov, v ostatných prí­padoch o spomienky rodičov na vyšetrenie s odstupom času. Sú to spomienky na obdobie čakania na diagníózu, na rozhodovanie medzi pôrodom a potratom. Životný prí­beh týchto párov je rôznorodý. U niektorých z nich sa pozití­vny nález po ďalšom vyšetrení­ nepotvrdil. Niektoré ženy s pozití­vnym nálezom sa rozhodli dieťa potratiť, iné porodiť. Všetky ich však spája niečo spoločné: zažili chví­le strachu, šoku, beznádeje a veľkej neistoty.

Autorka však zdôrazňuje, že publikácia prináša názory len istej skupiny rodičov. Neobsahuje výpovede rodičov, pre ktorých bolo využitie PD vyšetrení­ natoľko traumatizujúce, že ani po viacerých rokoch nie sú ochotní­ o svojom preží­vaní­ hovoriť. Taktiež neponúka výpovede tých rodičov, ktorí­ predpôrodné vyšetrenia vní­mali ako bezproblémové, teda nemali potrebu o nich komplexnejšie uvažovať.

Čo teda preží­vali pri vyšetreniach plodu rodičia, ktorí­ sa o tom boli ochotní­ podeliť? Aké mali pocity a myšlienky kým čakali na výsledky vyšetrenia? Ktoré otázky ich trápili, a aká bola ich reakcia na pozití­vny lekársky nález? Od koho sa im dostalo najviac podpory?...
Niekoľko úryvkov z originálnej nemeckej verzie vo voľnom preklade:

„... V 19. týždni tehotenstva ma manžel sprevádzal na rutinné vyšetrenie ultrazvukom, aby sme sa pozreli na dieťa. Celkom presne si pamí¤tám mimiku lekára (nepozeral na mňa, ale na obrazovku), z ktorej som za zlomok sekundy zistila, že nie je všetko v poriadku. Pamí¤tám si, že už takmer nič nepovedal, len niečo čmáral (Dlhé hodiny som doma zisťovala, čo to môže znamenať, až nakoniec som vylúštila "podozrenie na hydrocephalus". Bola som presvedčená, že nečitateľnosť bola zámerná.) a poslal ma na vyšetrenie do inej nemocnice. Na ulici som sa rozplakala a nebola schopná uvažovania. Manžel sa ma snažil utešiť, presviedčal ma, že to možno nebude až také zlé, ja som však bola celá bez seba. ..."

„...Odporučili mi vyšetrenie plodovej vody. V tom čase som už cí­tila pohyby nášho dieťaťa. Bola som z toho zmí¤tená a celkom bezmocná, preto som sa rozhodla na vyšetrenie neisť a porozprávať sa o tom doma s manželom, a tiež zistiť riziká ktoré sú s vyšetrení­m spojené.(...) Odrazu sme boli konfrontovaní­ s témou postihnutie. Vyvolalo to vo mne pocit veľkej neistoty. ..."

„... Keď mi manželka zatelefonovala do práce a s plačom mi oznámila že vyšetrenie môže poukázať na možný problematický vývin nášho dieťaťa, bol som veľmi znepokojený.(...) Večer sme sa porozprávali o strachu ktorý sme pociťovali, hoci moja úloha spočí­vala viac v utešovaní­ a podpore.(...) Keby sa ma teda niekto spýtal na môj názor, odpoveď by znela takto: nemá to význam, a len vtedy odporúčam vyšetrenie, keď sa ráta aj s potratom. Túto otázku (a jej dôsledky) si musí­ manželský pár ujasniť ešte pred vyšetrení­m. ..."

„..."Súhlasí­te s vyšetrení­m plodovej vody?" Spýtali sa ma. „Nie." Znela ešte stále moja odpoveď. Nasledovala dlhá prednáška o „neochote uvidieť fakty", o „postihnutých deťoch", a „rozhodnutí­ ženy" a o „ťažkostiach" vychovať postihnuté dieťa.
Nebolo mi povedané, ktoré formy postihnutia sa dajú zistiť a aké riziká prináša so sebou vyšetrenie pre dieťa. Domov som prišla celkom zneistená. Nedôverovala som už vlastným pocitom, a čo bolo ešte horšie, už sa mi nepodarilo nadviazať kontakt s dieťaťom."

V poslednej časti knihy spracúva autorka výpovede nastávajúcich rodičov. Ich pocity, skúsenosti a rozhodnutia sú zhrnuté a okomentované podľa nasledujúcich kritérií­:
1. Motivácia a indikácia pre neinvazí­vne a pre invazí­vne metíódy PD.
2. Vplyv neinvazí­vnych a invazí­vnych metíód PD.
Autorka tu konštatuje, že profesionálna pomoc (informácie, psychosociálne poradenstvo, krí­zová intervencia) by sa mala ponúkať nielen nastávajúcej matke ale obidvom rodičom.
3. Podpora, sprevádzanie a poradenstvo.
Autorka sa tu v krátkosti zmieni aj k situácii gynekolíógov: sú vystavení­ rôznym vonkajší­m nátlakom, k čomu sa pridružujú ich vlastné pocity bezmocnosti, strachu a preťaženia. Tým, že vedia diagnostikovať množstvo foriem postihnutí­ a odchýliek od normy, pričom ich nie sú schopní­ vyliečiť, dostávajú sa do situácie, ktorá je obzvlášť citovo zaťažujúca.
4. Objasnenie.
Obsahuje informácie, ktoré ponúkali rodičom gynekolíógiovia o jednotlivých PD vyšetreniach.
5. Záverečné pripomienky k spoločenskej dimenzii PD.
Prenatálna diagnostika umožňuje medicí­nske zákroky zachraňujúce život, vo ví¤čšine prí­padov však ponúka zabránenie životu postihnutým plodom. Rozhodnutia žien pre alebo proti PD, ako aj rozhodnutia pre alebo proti vynoseniu plodu s postihnutí­m sú ovplyvnené osobnými zážitkami a vo veľkej miere aj prí­stupom k spoločnosti k postihnutiu vôbec. „Viac či menej prevláda názor, že život s postihnutí­m je bez výnimky plný utrpenia a nemá význam. Nasledujúc túto základnú domnienku ako aj predpoklad „pre dobro dieťaťa", ponúkajú sa a využí­vajú metíódy prenatálnej diagnostiky, a zabraňuje sa narodeniu postihnutých ľudí­. Krásny nový svet..." - skonštatuje autorka knihy.

Publikácia je ľahko čitateľná a predsa veľmi poučná práca. Venuje sa pálčivej, u nás zatiaľ málo diskutovanej téme. Budúcich rodičov podnecuje k vedomému a kritickému postoju voči ponukám prenatálnej diagnostiky, odborní­kov posmeľuje k ví¤čšej citlivosti. Tých, ktorých sa rozhodnutie netýka osobne, iste upútajú zaují­mavé životné prí­behy.